Dnes som išiel do mesta sám. Niežeby som chcel riskovať, ale začal som sa tu konečne cítiť ako doma.

Ak idete do Ruska a špeciálne do Moskvy, odporúčam chodiť všade vo dvojici. Nie každému sa podarí vyzerať ako domáci a ľudia v Rusku zvyknú veľmi presne vycítiť, či sa bojíte a pod. Iné som ale chcel…

Keď človek chodí sám, má dostatok priestoru venovať sa vlastným myšlienkam. Dnes som si okrem iného uvedomil, že blogy musím písať vonku. Vo vnútri mi jednoducho vietor dostatočne nenačechrá myšlienky :)

Môj spolužiak, s ktorým som v Moskve, a ktorého touto cestou pozdravujem, chcel odo mňa po troch dňoch porovnanie Kanady, USA a Moskvy. Nevedel som mu dostatočne odpovedať. Vlastne si myslím, že aj mesiac je ešte málo, pretože až teraz sa tu začínam cítiť doma. Bohužial, o tri dni odchádzam a aj keď toto píšem a uvedomujem si to, tak mám slzy na krajíčku. :(  A čo s tým porovnaním? Zamiloval som sa do Ruska.

Keď budete v Rusku, ako jednu z prvých vecí si všimnete, že bežne sa ľudia na ulici neusmievajú. Nehrajú, že sú šťastní a aký ľahký život majú, ako zvyknú ľudia v USA. Ten úsmev si “šetria” pre priateľov, o ktorých napíšem nižšie. Načo sa vlastne usmievať a niečo hrať? To, či tu človek má alebo nemá ťažký život, jednoducho vytušíte.

Keď píšem o ťažkom živote, spomenul som si, že som niekde počul, že tú ľahkosť zo života využili v Rusku pri stavbe Moskovského metra. Podarilo sa, skutočne je tak ľahké, že sa v ňom zorientuje aj malé dieťa.

Istú dobu na strednej škole som sa stále usmieval. Mohla za to zčasti motivačná literatúra (ako inak z USA) a zčasti som skutočne veril, že aj ľudia okolo mňa budú veselší. Mýlil som sa, ale to je už na iný článok. (Aspoň, že som nebol vtedy v Rusku.)

Úsmevom alebo nebodaj smiechom na seba iba privoláte zopár udivených až nepríjemnych pohľadov. Možno je to tým, že sa zvyknem naladiť v zahraničí na danú “vlnu” a možno mi Rusko fakt sadlo. Pravdou zostáva, že vážny “look” na verejnosti mi plne vyhovuje.

Дрчжъа, alebo po našom priateľstvo, nabralo pre mňa v Moskve úplne iný význam. Priateľstvá a kontakty sú súčasťou miestneho života a ako som sa mohol presvedčiť, ľudia v Rusku na to veľmi prihliadajú. Či to bolo pri volejbale alebo v obchode s platňami, stačilo spomenúť Slovensko a už sa našiel strýko, krstný otec prípadne iná rodina, či známi, ktorí sú z Čiech, či Poľska. A koniec koncov, však to je hneď vedľa a aj tak sme všetci bratia :)

Napíšem to tak ako to je. Priateľov, ktorých som spoznal v Rusku považujem za skutočných priateľov a za ten mesiac som ich spoznal približne toľko, koľko ľudí na Slovensku považujem za priateľov “do búrok a do dažďa”. Nie je to len priateľstvo o vymenení Facebooku a podaní ruky. Nemusel som s nimi dokonca ani presedieť pár rokov pri pive, či v škole. A napriek tomu mám pocit, že ak by bolo treba, pomôžu s čímkoľvek a kedykoľvek. Ako príklad použijem odchádzajúceho spolubývajúceho – bol Čečenec a ako moslim mal práve ramadán. Slušne sme sa zoznámili, predstavili, ponúkli sme ho, keď sa oslavovali narodeniny (vtedy sme zistili, že práve oslavuje ramadán). Dokopy sme možno prehodili 10 slov, ale keď odchádzal, tak nechal na seba číslo s tým, že ak by sme potrebovali s čímkoľvek (a kýmkoľvek) pomôcť, nech zavoláme. Premýšlal som nad všetkými ľudmi, ktorých som spoznal v Rusku a jedno viem určite. Ak bude treba, pomôžem im. Priateľstvo nabralo u mňa v Moskve nový a z môjho pohľadu KONEČNE ľudský rozmer.

Možno ste si na začiatu tohto článku všimli, že som napísal “zamiloval som sa do Ruska” a nie “zamiloval som sa do Moskvy.” Dôvod je jednoduchý: Genius loci. Toto čarovné slovíčko v sebe skrýva to, čo nás robí na určitých miestach šťastnými. Nemá slovenský preklad (alebo som ho aspoň nenašiel), no nebudem ďaleko, ak ho nazvem duch miesta – atmosféra miesta.

Z môjho pohľadu Moskve genius loci chýba. Našiel som aj v Moskve miesta, ktoré ho majú, ale samotná Moskva, ako mesto, ho, podľa mňa, nemá. Možno je to veľkosťou, možno rozsiahlým budovateľským boomom…. neviem. Niekde asi “soudruzi z CCCP” spravili chybu. Ale na druhú stranu…

Sankt Peterburg je úplne niečo iné. Hoci nemá takú atmosféru ako napríklad Paríž či Praha, na Petersburgu ma niečo neskutočne priťahuje. Dokonca, aj keď je pri vode! (Nechcel som nikdy bývať pri vode.) Píše sa mi to ťažko, ale hoci som býval v hosteli, v tom meste som sa cítil viac doma ako v meste, kde som sa narodil. Uvedomujem si aj to, že z pracovného hľadiska je viacej, aj medzinárodných, spoločností v Moskve, ale… nepomáha to. Sankt Peterburg má veľmi špecifické genius loci a ak niekedy v Rusku budem žiť, bude to v Sankt Peterburgu. Do Moskvy budem chodiť na pracovné stretnutia ;)

//doplnené 25.7.2011 z letiska Domodedovo

Čakám na lietadlo a je mi smutno. Do Ruska sa určite ešte vrátim a každému, kto by len trochu rozmýšlal nad cestou do Ruska, vrelo odporúčam. Ak by ste mali nejaké otázky, kľudne napíšte, rád odpoviem čo budem vedieť.