Teraz teda k samotným Fínom na cestách. V predchádzajúcich článkoch som už písal, že Fíni sú uzavretí a platí to aj na cestách. Jednoducho povedané, idú si svoje. Jeden rozdiel by tu ale bol.

Fíni nezvyknú porušovať rýchlostné limity a idú si svoje. Teda do momentu, pokiaľ sa neobjaví pre nich dostatočne zaujímavá výzva so slovenskou ŠPZ :)

Jeden zážitok za všetky. Vracal som sa z výletu vo východnom Fínsku a v rámci svojho bežného flow som sem-tam predbehol nejaké auto. Fínom sa totiž zvyčajne nechce predbiehať a tak radšej spomalia o tých 10-20km/h. Mojim tempom som teda predbehol aj jeden Prius.

Odhliadnuc od Fínska, mám strašne rád na dlhších cestách, keď stretnem vodiča na rovnakej vlnovej dĺžke. V tom momente totiž získam sparing partnera, s ktorým kilometre hneď ubiehajú rýchlejšie a navyše si užívam jazdu na úplne inej úrovni.

Možno vodič Priusu len dostal náhlu chuť sa vymaniť z fínskeho stereotypu a možno bol skutočne na rovnakej “vlnovej dĺžke.” Tak, či tak. Pustil sa za mnou :)

Priznám sa, že od Priusu by som nikdy nečakal, že dokáže tak pružne reágovať. Viem si ale živo predstaviť, ako vodičovi musela mindžovať palubný počítač za neekologickú jazdu :D

Musím povedať, že nasledujúcich 200km až do Oulu som si skutočne užil a pravdepodobne aj on, čomu nasvedčoval vztýčený palec na prvej križovatke pre Oulu :)

Nikdy by som nečakal, že moje carspotterské chúťky dostanú zadosťučinené práve vo Fínsku. Fíni totiž schovávajú vo svojich garážach skutočné poklady a čakajú na tie 2-3 mesiace krásneho počasia, kedy ich budú môcť prevetrať.

Niečo som začal tušiť už, keď som prvý krát vstúpil s Carlou na Fínske územie v Turku. Na prvej križovatke som stretol Mercedes 190 E 2.5-16 Evolution II.

V jeden pekný víkend som sa vybral na výlet smerom na juh. Počasie bolo krásne a z áut, ktoré som stretol po ceste som si išiel oči vyočiť. Za všetky spomeniem Hudson Hornet coupé, Cadillac DeVille, Chevrolet Nova, Plymouth Barracuda, Ferrari 512 Testarossa a nejaké to Porsche, M-ká, AMG-čka a samozrejme staré Volvá.

Nepodarilo sa mi zistiť prečo, ale Fíni majú očividne radi americké autá. Ešte aj dievča, u ktorého som býval cestou do Oulu malo v stodole Charger R/T zo 67.

Spočítané a podčiarknuté. Fíni sú fajnšmekri cez auta a hoci by to do nich nikto nepovedal, neboja sa ich ani vytiahnúť z garáže.

Existuje mnoho “zaručených” tvrdení, podľa čoho sa spozná národ. Podľa jedla, podľa krásy žien, podľa oblečenia atď. Svojim spôsobom ma každý pravdu, pretože každý národ má niečo, čo je preň typické. Čo ak sa ale pozrieme na cesty? Tie niekedy prezradia viac, ako by si niekto mohol myslieť.

Pokiaľ sa našinec dostane na fínske cesty, tak ho čaká veľmi príjemne prekvapenie. Fíni sa o ne totiž starajú ukážkovo a aj čerstvo po zime sú cesty bez dier a vyčistené od posypu. Radosť jazdiť. Zrejme kvôli haldám snehu tak nie je nič výnimočné, ak dvojprúdová cesta má šírku štvorprúdovej.

Pravda, píšem o cestách prvej a druhej triedy. Náhodou som raz odbočil na cestu tretej triedy a na jej začiatku stála Toyota Land Cruiser a váhala, či sa tou cestou vybrať alebo nie. Po tom, ako som sa tam ja, pomerov neznalý, vrhol s Fábiou sa chlapík nenechal zahanbiť a pustil sa za mnou :D

Po rýchlostnej stránke to vo Fínsku už také ružové nie je. Pravdepodobne vďaka “zelenej” politike si diaľnice vo Fínsku moc neužijete. Hlavné ťahy majú väčšinou tri pruhy a prostredný sa každých pár kilometrov strieda.

Ak sa zamyslím nad tým, že ten štvrtý pruh skutočne nepostavili iba kvôli životnému prostrediu, tak mi zostáva iba neveriacky krútiť hlavou.

Aby toho nebolo málo, tak rýchlostné limity vo Fínsku našinca moc nepotešia. Mimo mesto by ste sa mali rozbehnúť maximálne na 80km/h. Tu našťastie musím zložiť fínom poklonu, pretože nešetria na značkách a v istých úsekoch je rýchlosť zvýšená na 100km/h prípadne na 110km/h.

Aj keď sa to na tak krásnych rovných cestách ťažko stráži, treba si zvážiť či rýchlejšia jazda stojí za to. Fínska polícia totiž “porozhadzovala” po Fínsku ohromné množstvo stacionárnych radarov.

Hoci množstvo radarov je vo Fínsku (aj Švédsku) ohromne vysoké. Polícia sa zamerala hlavne na úseky, kde sa nachádza väčšia križovatka, prípadne sa ide 80km/h cez obytnú oblasť (a že takých vo Fínsku je!).

Križovatky hlavných ťahov nie sú riešené mimoúrovňovo! V praxi to znamená, že po 100km od posledného mesta na Vás spoza kopčeka vykukne svetelná križovatka v strede divočiny! :D

Keď píšem o divočine, treba sa pripraviť na vysoký výskyt sobov a severnejšie aj losov. Tieto zlatučké tvrdohlavučké zvieratká sa počas svojho prechodu cestou zvyknú zastaviť v jej strede a nepohne nimi ani blížiace sa auto, ani blikanie, či trúbenie. Jednoducho stoja a v lepšom prípade pozerajú na vás v zmysle: “Čo tu akože chceš?” V tom horšom prípade si vás ani nebudú všímať.

OFFTOPIC Musí sa ale nechať, že sobie mäsko je skvelé! (A áno, kúpil som ho v obchode :P )

Pokiaľ netušíte kto je Carla, tento blog vám o nej dosť napovie. Pôvodne som zvažoval, že do Fínska pôjdem Carlou už na začiatku. S odstupom času ale musím povedať, že bolo dobrou voľbou s tým počkať. Zima v Oulu bola totiž tuhá a okrem blbých ciest by som každú noc tŕpol, či Carla a jej súčasti prežijú ten mráz.

S autom, ktoré nemá externé elektrické vykurovanie do Fínska cez zimu nejazdite. Riskujete od vybitej baterky až po roztrhané “vnútornosti” pod kapotou.

Pred Litvou a Lotyšskom ma varovali priamo ľudia, ktorí odtiaľ pochádzajú.Posádku sa mi podarilo finálne zostaviť až počas týždňa, keď som bol na Slovensku, ale musím povedať, že som veľmi rád zostave, v ktorej sme nakoniec cestovali na ďaleký sever. Trasu cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko a Estónsko som odpísal hneď na začiatku vzhľadom na minimum diaľníc, poľské cesty, možnosti ubytovania po ceste a otáznu bezpečnosť za poľskými hranicami.

Finálna trasa sa teda ustálila na Bratislava -> Praha -> Berlín -> Rostock -> trajekt -> Gedser -> Kodaň -> Stockholm -> trajekt -> Turku -> Helsinki –> Oulu. Trasa mala približne 2800km. Celá cesta nám trvala 5 dní, pri čom sme prvú noc spali v Berlíne, druhú v Stockholme, tretiu na trajekte medzi Stockholmom a Turku a štvrtú na vidieku niekde v severnom Fínsku.

Celá trasa sa dá prejsť samozrejme aj rýchlejšie, ale musíte zabudnúť na dlhšie zástavky v mestách a hlavne treba mať po ruke aspoň ďalších dvoch vodičov mimo toho hlavného.

Po Finančnej stránke veľmi záleží na okolnostiach cesty. Skúsim teda rozpísať náš rozpočet. Trasa Bratislava – Helsinki vyšla pre 4 osoby summa summarum 560 EUR. V tejto sume boli započítané:

- benzín

- most medzi Dánskom a Švédskom (42,23 EUR)

- diaľničná známka ČR (13,95 EUR)

- diaľničná známka SR (10 EUR)

- parkovné v Stockholme na väčšiu časť dňa (17.3 EUR)

- trajekt z Rostocku do Gedseru

- ubytovanie v Berlíne

Ušetrili sme napríklad na ubytovaní v Stockholme, kde sme vďaka Couchsurfingu strávili noc zadarmo. Viac k tomu napíšem v ďaľšom blogu.

Trasa Helsinki – Oulu vyšla pre 3 osoby summa summarum 73 EUR. Tu ale treba povedať, že v cene bol iba benzín, pretože ubytovanie sme znova vyriešili cez Couchsurfing zadarmo.

Toľko detaily k celej výprave. Jednotlivé články po dňoch budú čoskoro taktiež online, takže stay tuned :)

Pred tým ako budem pokračovať, tak musím poznamenať, že “iba na dovolenku” som myslel ironicky. Moja “dovolenka” znamenala asi toľko, že som išiel na Slovensko porobiť skúšky, vybaviť všetky tie klasické slovenské náležitosti s daňami, poistkami a pod., naháňať pracovné veci a odvoliť menšie zlo do parlamentu. Ideálny týždeň.

Samozrejme, že som prišiel pozrieť aj moju family, zašiel na pár kávičiek s priateľmi a načerpal potrebné zásoby Kofoly.

Keď som pred mojim príchodom konzultoval, že čo všetko by som chcel stihnúť, tak na relatívne krátkom zozname požiadaviek zakotvilo divadlo. Vďaka mojej mame a úžasnej pani pokladníčke v RND ma po mojom príchode čakali na stole lístky na novú hru RND – Len tak prišli. O hre napíšem recenziu možno neskôr, ale uvedomil som si jednu vec. Pokiaľ človek nie je dlhšie doma, jedna z mála vecí, ktoré ho na Slovensku potešia je práve Slovenské divadlo.

Nie som mimo Slovenska až tak dlho, no napriek tomu som si uvedomil, že moje priority ako aj postoj k Slovensku sa značne zmenili.

Schválne som si nechal istý čas na dozretie myšlienok a až potom som začal písať tento článok. Keď nad tým s odstupom času rozmýšľam, tak počas toho týždňa som stihol vybaviť veci, ktoré by mi zabrali možno mesiac, možno dva. O plánovaní, ktoré som musel operatívne meniť z hodiny na hodinu ani nehovorím. Teraz ale k hlavnej myšlienke, ku ktorej som dospel.

Pokiaľ máte tú možnosť, odíďte zo Slovenska na dlhšiu dobu. Možno sa zmení vaše nahliadanie na ten maličký svet, možno sa zmení váš prístup k niektorým veciam. Ale hlavne! Uvedomíte si, na čom-kom vám na Slovensku skutočne záleží a čo vám zo Slovenska bude chýbať. Skúsenosť na nezaplatenie.

Nad touto myšlienkou by sa dali rozvinúť siahodlhé debaty o jej význame, pravdivosti atď. ale nemám chuť to komplikovať.

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že pokiaľ mi už dochádzala energia, či chuť, prípadne som z niečoho sklamaný… idem sa stratiť a VŽDY objavím to svoje ja :)

Prikladám video, ktoré mi túto krásnu myšlienku pripomenulo…

Ako som sa po mojom príchode do Oulu mohol presvedčiť, Fínsko žije hokejom. Jeden z hlavných zápasov sezóny podobne ako aj tie ostatné (menej) dôležité boli už tradične vypredané a mesto zostalo takmer vyľudnené.

Prázdne sanitky, hasičské a policajné autá stojace pred štadiónom, bez posádok, len pripojené na nabíjačky a pripravené na pohotovosť, jasne napovedia, koľká práve bije.

Pokiaľ ste v Oulu na dlhšie a myslím, že aj vo Fínsku in general, jednoducho sa inak nedá. Skôr, či neskôr sa na ten hokej jednoducho dostanete. V mojom prípade s najlacnejším lístkom za 19 EUR na beznádejne vypredaný zápas Oulu – Helsinki. Čo viac som si mohol priať?

Na štadión sme došli medzi prvými a 3 minúty pred zápasom to ešte vôbec nevyzeralo, že je vypredané.

Priebeh zápasu nebudem nejako špeciálne opisovať. Čo ma zaujalo bola agresivita, s ktorou sa hráči do seba pustili, teda, do hrania hokeju. Pomyselná laťka faulovania je očividne vo Fínsku značne posunutá vyššie, takže zo zákrokov, ktoré by na majstrovstvách boli na 100% pískané, si tuto očividne nikto nič nerobil.

Ako pri každom správnom zápase došlo aj na jednu dve bitky, ktoré fínsky fanúšikovia adekvátne odmenili svojou hlučnosťou.

Zaujímavým spestrením prestávok bola tzv. rýchla rota chipa a daila, ktorá sa starala o provizórne vyčistenie hracej plochy. Nice! :D

Ani značná prevaha domácich fanúšikov nezabránila vysokej prehre domácich 1:6
. Tak snáď niekedy nabudúce.

Neviem si predstaviť, že by som chodil na hokej každý víkend, ale jedno sa musí nechať. Fínsky hokej sa na nič nehrá.

Hneď ako sme dopozerali spomenutú hru, išiel som pohľadať na internet, či by sa náhodou nenašli záznamy z hier ako Tančiareň (s majstrom Chudíkom), či Fidlikant na streche. Kľudne aj niečo iné, hlavne nech to je typické, ba priam kultové, pre slovenskú divadelnú scénu, aby som to mohol prehrať českej strane. Náhodou, nenašli.

S prepáčením, alebo bez. Nasratý som otvoril blog a rozhodol sa napísať tento odkaz.

Ak sa na to pozriem, tak typicky – slovensky, tak ako prvá výhovorka ma napadne, že nie sú peniaze. Táto výhovorka ale u mňa už neobstojí. Peniaze sú zaužívanou cliché výhovorkou na Slovensku, ktorá často len vypovedá o tom, že niekomu sa do niečoho nechce.

Čoraz viac vidím akcie a aktivity, ktoré by za normálnych okolností boli odpísané s výhovorkou, že nie sú peniaze. Pozrite sa na SNG, či na _FM ko. Stačí len chcieť!

Moju večernú dilemu, čo pustiť zo slovenského divadla nakoniec pomohlo vyriešiť RND (Radošinské naivné divadlo). Napriek jeho nie vždy ideálnej finančnej situácií má vo svojej ponuke hneď niekoľko DVDčiek so záznamom z predstavení.

Keby aj divadlá na Slovensku nemali financie na zaplatenie 2-3 kamier, režiséra, či následného strihu, tak stále sa dá postaviť na statív jedna HD kamera do stredu hľadiska, ktorá nahrá celé predstavenie.

Na druhej strane nechcem slovenským divadlám nakladať príliš. Viem totiž, že pri niektorých hrách sa videozáznam aj vytvorí. Prečo ale potom neuzrie svetlo sveta v digitálnej forme?!

Keby sa aj nenašiel nikto dostatočne motivovaný v divadle, čo takto skúsiť MC2, či FTF VŠMU ? Verím, že tam by sa našiel niekto dostatočne nadchnutý pre podobnú myšlienku.

Už vyššie spomenutú Tančiareň s majstrom Chudíkom som videl niekoľkokrát a pri každej príležitosti si ju pozriem rád znova. Pravdou je, že vždy bola iná – unikátna a to by mohol byť problém zakaždým zachytiť a spracovať. Pokiaľ ale je možné zachytiť predstavenie, ktoré dokáže bez jediného slova vyjadriť tak silnú myšlienku a vyvolať v divákovi toľko silných pocitov, prečo sa tak ešte nestalo?

Je to už nejaká doba, ale čo si pamätám, tak vďaka študentskému pasu sme mali 50% zľavu a platili sme 19 EUR.

Fínske železnice sú šialene drahé. A vlastne autobus tiež. Bez srandy odporúčam najskôr pozerať najskôr letenky. Z Oulu do Helsiniek sa tak môžete dopraviť lietadlom napríklad za 13 EUR!

Kemi je prakticky hneď ďalšia zastávka za Oulu, čož po fínsky znamená 45minút cesty vlakom. Vlaky vo fínsku sú veľmi rozdielne a vagóny tým pádom tiež. Hoci niektoré vagóny na to nevyzerajú, vezie sa v nich pohodlne.

Dostalo ma, že niektoré vagóny sú špeciálne vyhradené pre ľudí so psami. Wow!

Šťastne sme teda dorazili do malebnej stanice Kemi a vybrali sa (skoro) rovno k snehovému hradu. Tu treba spomenúť, že pred vstupom do hradu je cez deň rozložený malý trh so sobími kožušinami, fínskym pečivom a sladkosťami.

Fínske sladké pečivo je chuťovo trochu inde od toho slovenského, čož ale vôbec nevadí, pretože mi chutilo :)

Lístky kúpené a už bežíme dnu. Priamo v snežnom hrade možno obdivovať okrem sôch aj ľadový bar, vysvätenú kaplnku, či izby, kde cez noc pobývajú hostia. Celý snow castle sa totiž večer stáva hotelovým areálom, kam po zatvorení pre návštevníkov začnú prichádzať hotelový hostia, ktorí nafasujú vlastné spacáky a idú spať na kožušinami vyložené ľadové postele vo svojich izbách.

Za cenu skoro 400 EUR potom dostanete raňajky v jedálni, ktorá cez deň slúži aj ako obchod so suvenírmi a k dispozícií je vám spa so saunovým svetom v miestnom hoteli, kam ale musíte najskôr dojsť.

Mimo samotných ľadových kreácií sa môžete spustiť v nafukovacom kolese dolu krátkou dráhou a vybehnúť na vyhliadku, ktorá mimochodom pri západe Slnka je celkom použiteľná na pekné fotky :) Spomeniem ešte celkom dobrý výber lacných plyšákov a to je všetko.

Inými slovami. Akurát keď sa rozbehnete, tak zistíte, že to je vlastne všetko. Ako som sa ale neskôr presvedčil, ide o jednu z najlepších atrakcií, čo vie severné Fínsko ponúknuť.

Keďže sme boli celkom vyčerpaní, tak sme skúsili nasadnúť na skorší vlak z Kemi. Ujo sprievodca nás zhovievavo (asi aj vďaka mačacím očiam dievčat, ktoré s nami boli) nechal nastúpiť. V praxi sme zaplatili už predom, len do príchodu ďalšieho vlaku by sme asi na stanici zaspali :)

Do Kemi som sa vrátil ešte raz. Keďže sme ale prišli tesne pred zatváracou dobou, pošťastilo sa nám ešte vybaviť vstup a tak sme mali možnosť zažiť aj dobu, keď sa už hotel začal na večer plniť, ľudia popíjali drinky v ľadovom bare a pod.

Musím povedať, že naplnený “pôvodným” životom, pre ktorý bol Kemi Snow Castle vybudovaný, vyzerá omnoho lepšie ako turistická atrakcia.

Vo Fínsku bol ale v tom období už veľmi silný odmäk a bolo vidno, že celý hrad sa topí. Dobre som sa porozprával s pani správcovou a dozvedel som sa, že hotel je kompletne vybookovaný od otvorenia až po oficiálne zatvorenie v apríli. Napriek vtedajším teplotám to ale vyzeralo, že budú zatvárať o niečo skôr.

Skôr ako budem pokračovať, tak by som rád poďakoval Lenke a Rainerovi. Vďaka ich pomoci sa mi totiž splnil jeden z mojich veľkých snov – podarilo sa mi navštíviť BMW Welt und Museum v Mníchove!

ĎAKUJEM!

Pred BMW Welt som už pred tým raz stál. Bohužiaľ, iba stál. Okolnosti to tak zariadili, že napriek pôvodnému plánu sme museli odísť a nemusím asi písať, že zanechať sen, od ktorého vyplnenia ma delilo pár krokov, znamenalo pre mňa dosť VEĽKÉ sklamanie.

Druhýkrát, som nenechal nič náhode a v plnej poľnej, s nabitými baterkami a s desiatou v taške som vyrazil smerom na Mníchov. Hneď ako som vošiel do Mníchova ma postretla zelená vlna, ktorá ma bez zastavenia doviedla až do podzemnej garáže pod BMW Welt. S myšlienkou, že zatiaľ to išlo hladko, si vyberám parkovací lístok a nasledujúci uvítací výbor ma presviedča, že som správne…

S napätím vstupujem do výťahu…

A som tu! Konečne! Ešte sa ani nestihnem poobzerať okolo a z druhého konca haly sa ozve rev crossovej motorky. I naďalej mi ide karta, pretože práve začína jedna zo show, ktoré sa každý deň vo BMW Welt odohrajú.

Jazdec očividne pozná na svojom “ihrisku” každý jeden schod, a tak predvedie bezchybnú show, samozrejme, sprevádzanú hýkaním a následným potleskom publika.

Nadšený zo show sa teda rýchlo vyberám kúpiť nejaký suvenír, aby som sa potom mohol plne venovať všetkému ostatnému. Neviem, ako to pokladník zistil, ale bez toho, aby som povedal jediné slovo, mi pri pokladni zahlásil bez zaváhania po rusky sumu v rubľoch. Nie som síce Rus, ale jeho predpoklad ma potešil, a tak s “challenge accepted” v hlave som ho po rusky poprosil o sumu v eurách, ktorú v pohodičke prehodil.

Buď mal chalan sakra dobrý odhad, šťastie, alebo veľmi dobré školenie, ktorého by som sa rád zúčastnil! Ako som sa neskôr presvedčil, bolo to školením.

Magnetka na chladničku kúpená, a tak som sa vybral medzi autá. Koniec koncov, BMW Welt je vlastne jeden veľký showroom BMW. Celý zástup poradcov (nie predajcov!) je pripravený na svojich pozíciach, aby vám mohli poradiť to najlepšie BMW. Viem, nemal by som, ale v podobných prípadoch som veľmi zvedavý, akým školením personál prešiel a akú filozofiu majú od firmy nastavenú. A tak popri obzeraní novej M5 som očkom sem-tam pozrel na poradkyňu, ktorá sa zatiaľ nenápadne presunula zo svojho stanoviska mojim smerom a na oplátku očkom sem-tam sledovala, ktoré prvky si v aute prezerám.

Podobnú “hru” si ešte čas od času “zahrám” s mladšími predajcami, ktorí bývajú zvyčajne radi, že im kontakt s potenciálnym zákazníkom zbehol presne tak, ako ich to na školení učili.

Po skončení mojej “prehliadky” novej M5 pristúpila samotná poradkyňa a nenútene začala na mňa plynulou! ruštinou.

Fakt by som sa chcel zúčastniť toho školenia!

Po tom ako sme prešli do angličtiny som ju uistil, že M5 je zatiaľ nad moje finančné možnosti, ale možno raz zakotví u mňa v garáži :)

Veľmi sa mi páčilo, že slečna mi nezačala hneď strkať cenník do ruky, ako to zvyknú robiť niektorí predajcovia na Slovensku, ale snažila sa zistiť, čo sa mi na aute páči a čo vlastne potrebujem. Pri čom by som aj dal na jej odporúčanie – BMW 1 M Coupé – kebyže naň mám :P

Pokiaľ v BMW Welt zájdete trochu hlbšie, nájdete množstvo “atrakcií” ktoré vám viac, či menej interaktívnym spôsobom vysvetlia fungovanie akejkoľvek z predností BMW, či už ide o fungovanie xDrive, iDrive alebo aj bi-turbo prepĺňania.

Samozrejme nemohli chýbať makety motorov s možnosťou vypočuť si vysokokvalitnú nahrávku ich zvuku…

Spoznávate N74? :)

A samozrejme veľký konfigurátor…

Párik sa nevedel rozhodnúť medzi tmavosivou a bordovou…

Keď som presnoril skutočne všetko v BMW Welte. To znamená, poobzeral každý motor zo všetkých strán, vyskúšal každú atrakciu a dokonca prečítal asi každú informačnú tabuľku, tak bolo na čase sa presunúť. Vybehol som teda von a ten pohľad som jednoducho musel cvaknúť…

Pred múzeom som dal jedno čelom vzad a cvakol aj BMW Welt :)

Všimnite si to Porsche Boxster úplne dolu. Neviem prečo, ale za tú chvíľku, čo som sa snažil vtesnať časť BMW Welt a zobrať aj čast olympijskeho parku sa pred BMW Weltom prešli mimo iných aj Boxster, Carrera GT 3, CLS AMG a E AMG. Všetky do jedného počkali na červenú a následne na zelenej s plným plynom vyštartovali vpred. Kúsok ďalej sa otočili a znova zahrali rovnaký scenár smerom naspäť. Mal som taký pocit, že chodiť provokovať, je zrejme miestna zábavka :)

Keď som vošiel do BMW múzea, naskytol sa mi pohľad, ktorý mi zobral na chvíľu dych. Stála tam ona! V celej svojej striebornej kráse. Niektorými nenávidená, niektorými milovaná. Z8čka!

Tajne som dúfal, že ju konečne uvidím na živo a od momentu ako som ju zbadal niekoľko poschodí podo mnou, nezáležalo čo iné som videl alebo nie. Celý čas som potom už len myslel na to, ako si jemne prstami prejdem jej linky :)

Mal som šťastie. Na exkurziu s anglickým výkladom som bol celkom sám, a tak som mal možnosť sa spýtať sprievodkyne na každý detail, ktorý ma zaujímal.

Zrejme, keď videla moje rozžiarené oči od všetkého toho prívalu šťastia, tak sa ma rozhodla preventívne spýtať, či som BMW fanúšik. Skúste uhádnuť moju odpoveď :P

Celá trvalá expozícia je chronologicky ladená, takže postupne, ako prechádzate celým múzeom, dozvedáte sa kompletnú históriu BMW od leteckých motorov, cez motorky až po autá. Nechýbajú ale ani špeciálne tématické miestnosti. Napríklad ďalšie fotka je z miestnosti s veľavravným “M” pri vstupe :)

Nechám vás nerušene vychutnávať pár fotiek z tejto miestnosti :)

Toľko z M sekcie a trochu preskočím rovno do pretekárskej sekcie, kde odporúčam počkať na projekciu so zvukom, ktorá sa v istých intervaloch opakuje. Dvere sa počas filmu automaticky zatvoria, takže sa uistite, že ďalších 10 minút nebudete nič potrebovať od vonkajšieho sveta :D

Mimochodom, všimnite si nápis “Bavarian Motor Werke” na nasledujúcej fotke. Jedine pri tomto vozidle sa stalo, že továrenský tím zmenil svoje klasické “Bayerische Motoren Werke” za anglickú verziu, pretože vozidlo išlo na preteky do USA, kde nikto netušil, čo to znamená :D

Nič netušiac som sa ocitol v retro časti múzea, kde konečne vidím naživo BMW Isetta, čo je jeden z najúspešnejších modelov BMW vôbec! (Minimálne pred tým, ako sa BMW stalo luxusnou automobilkou.)

Možno ste nevedeli, že všetky vozidlá v BMW Múzeu sú udržiavané v prevádzkyschopnom stave!

V retro časti múzea som našiel ešte jeden skvost a dokonca rovno vo verzií, ktorú by som VEĽMI chcel mať vo svojej garáži snov. Týmto skvostom je oranžové BMW 2002 ti, ktoré považujem za jedno z najkultovejších áut z prelomu 60. a 70. rokov vôbec! Jeho 2-litrový motor prepĺňaný dvoma karburátormi produkoval výkon 120 koní a s hmotnosťou okolo jednej tony toto autíčko vedelo čo-to áut potrápiť na Nürburgringu :)

Z trvalej expozície som si nechal to najlepšie na koniec. Ju! Striebornú krásku, ktorej línie mi učarovali ešte na základnej škole. Ju! Striebornú beštiu, ktorá bez mihnutia smerovky pošle svojho vodiča mimo cestu, pokiaľ spraví sebemenšiu chybu. A napriek tomu. Mať tých 150000 eur, tak kašlem na talianskych býkov, či nemecké hviezdičky. Chcem ju! Zet osmičku!

Poslednou časťou v múzeu je dočasná výstava, ktorá sa nachádza v pôvodnej starej časti. Celkom ma prekvapilo, že budova bola pôvodne navrhnutá tak, aby ľudia z nej pozerali von na automobily, ktoré mali byť vystavené vonku a zakomponované do okolitého prostredia.

Bohužiaľ som nestihol BMW art kolekciu, ktorá bola tesne pred mojou návštevou presťahovaná a nahradená výstavou venovanou kupé vozidlám značky BMW.

BMW Museum rozhodne odporúčam navštíviť a taktiež odporúčam si priplatiť za výklad. Výsledný zážitok je totiž diametrálne odlišný v pozitívnom zmysle slova :)

Ako BMW Welt, tak aj BMW Museum boli jednoducho úžasné! Keďže som prišiel v nedeľu, tak do fabriky sa mi, bohužiaľ, nepodarilo dostať. Snáď niekedy nabudúce :)

Na záver ešte jedna provokačná z parkoviska pod BMW Welt. Majiteľ najskôr spravil riadne hlasné koliečko po celej garáži a potom zastavil pri hlavnom vchode. :)

Keď tak teraz pozerám na články, na ktorých pracujem, tak sa môže zdať, že som na BMW skutočne zaťažený. A viete čo? Po zážitku z Mníchova mám v tom jasno – áno, som!

Pri tom mojím prvým autom nebola žiadna E30, E36, či E46, ako tomu teraz zvykne bývať pri väčšine mladých BMW fanúšikov.